sobota 21. februára 2015

Zimný výstup na Vrátno

Jeden z pochodov, na ktorom som bola po prvýkrát. Počet prejdených kilometrov nikto dopredu nevedel, k dispozícii boli len súradnice GPS: N48°37 ́39’’, E17°34 ́7‘‘ a presný čas stretnutia. Trafili by ste do cieľa a hlavne, prišli by ste včas?

 

Keďže sme šli vlastným autom (je obrovskou výhodou nezávisieť od verejnej dopravy a som veľmi rada, že som našla spriaznenú dušu na výlety a šoférku v jednom..), vybrali sme si štart z obce Dobrá Voda a okolo desiatej hodiny sme už kráčali hore dedinou po zelenej turistickej značke po dobrovodských lúkach. Všetko pod snehom, slniečko svietilo, bolo príjemných 10 °C a navôkol zaujímavé výhľady. V pláne bol návrat po pôvodnej trase (plus zachádzka na Dobrovodský hrad) a tak som sa neunúvala vyťahovať foťák, po ceste späť malo byť totiž slnko vo výhodnejšej polohe. 
Aplikácia Offline turistická mapa v mobile dnes výnimočne neštrajkovala (aspoň som si to myslela) a tak sme za hodinku dorazili na rázcestie zo žltou turistickou značkou. Od tejto chvíle sme hľadali nejakú lesnú cestu naľavo od značeného chodníka. Ponúkali sa nám viaceré, všetky pod polmetrovým nánosom snehu. A tak sme vyberali a vyberali, až sme prebrali a ocitli sme sa na strmom kamennom zráze - a čo bolo najhoršie, vrch, na ktorý sme sa potrebovali dostať, bol na opačnom konci za priepasťou. 
Naspäť sa nám ísť nechcelo, čas sa krátil (do stretnutia na vrchole ostávala necelá hodina) a tak sme sa pustili po zvieracej stope po obvode zrázu. Mali sme šťastie, napojili sme sa na širšiu cestu (síce nevyšlapanú) a po chvíli sme boli na vrchole správneho kopca. Ale to ešte nebolo všetko - vrch Vrátno je pomerne rozsiahla plošina a GPS v mobile ukazovalo úplne iné čísla, než aké sme potrebovali. A tak sa k slovu opäť dostala zvieracia cestička a opäť nám pomohla (zvieratká majú šiesty zmysel a vždy vedia, kde treba hľadať útočisko či potravu) - uprostred plošiny sme zbadali obrovskú skalu a na nej ľudí v červených turistických bundách (evokovalo to vo mne pocity ako v rozprávke o 12 mesiačikoch). Prišli sme včas, mali sme rezervu ešte 35 minút. A vlastne aj šťastie, pretože ostal posledný pamätný list (do nášho príchodu, bola účasť už viac ako 80 osôb, čo organizátori zrejme vôbec nečakali).
Cesta späť bola neskutočne funny, keďže nám bola poradená skratka do Dobrej Vody, po ktorej šlo tých predchádzajúcich 80 účastníkov pochodu. No, neviem síce ako je to možné, ale vyšlapaná cesta sa zrazu nenápadne zmenila na pár šlapají v snehu a aj tie nakoniec zmizli úplne. Mobil štrajkoval a tak sme museli ísť po pamäti smerom, kde sme predpokladali obec. Neďaleko od nás sa v snehu rýpal diviak a keďže o nás vôbec netušil, namieril si to priamo k nám. A spolu s ním aj zvyšok stáda. Žiadny hardcore sa však nekonal, zafúkal vietor a boli sme odhalené - statné tmavočierne diviaky ostali len bodkami na obzore a my sme sa šťastne dostali späť na lúky. Slnko bolo ešte vysoko a tak sme stihli zájsť aj na plánovaný Dobrovodský hrad.  
Celkovo sme na čerstvom vzduchu strávili asi 6 hodín a prešli sme 15-20 kilometrov.






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára