Myšlienka na zamyslenie

Náhodne som natrafila na tento úryvok z knihy Erling Kagge - Radost z chůze (Krok za krokem ke své duši) a zvažujem zohnať si rovno celú knihu :) Krásne napísaná myšlienka.

Väčšina ľudí sa zhoduje v tom, že pokiaľ presun z jedného miesta na druhé trvá namiesto štyroch alebo ôsmich dve hodiny, tak človek šetrí čas. Áno, matematicky sa to zdá správne, ale ja mám opačnú skúsenosť: Keď zrýchlim, čas rýchlejšie ubieha. Moja rýchlosť a čas zrýchľujú súbežne. Akoby hodina trvala kratšiu dobu. Keď sa ponáhľam, málokedy niečo stihnem.

Keď mierite k horám autom a nechávate jazierka, potoky, skaly, mach a stromy presvišťať okolo, skracujete si život. Nevnímate vietor, vône, počasie a nepociťujete zmeny svetla. Neodierate si päty. Všetko splýva.
S tým, ako sa zvyšuje tempo sa neskracuje iba čas, ale zužuje sa tiež vnímanie priestoru. Náhle sa ocitnete na úpätí hory. Zmizne zážitok vzdialenosti. Na mieste sa vám môže zdať, že ste veľa videli. Ale pochybujem o tom.
Pokiaľ rovnakú cestu pôjdete pešo, namiesto pol hodiny vám to zaberie deň, budete dýchať kľudnejšie, budete počúvať, ucítite zem pod nohami a váš deň bude úplne iný. Hora pomaly narastá a človek má pocit, akoby sa zväčšovalo i jeho okolie. 
Poznať všetko okolo seba chce čas. Je to, ako budovať priateľstvo. Ako sa blížite, hora pred vami sa pomaly mení a než k nej nakoniec dorazíte, stane sa z nej váš dobrý kamarát. Vaše oči, uši, nos, ramená, brucho, vaše nohy s horou hovoria a hora odpovedá. Čas sa rozpína nezávisle na minútach a hodinách. 
A práve v tom tkvie to veľké tajomstvo, o ktoré sa delia všetci chodci: Keď chodíte, život je dlhší. Chôdza predlžuje okamžiky.